Dňa 7. septembra podvečer bolo v Osvetovom stredisku v Mlynkoch rušno. Schádzali sa tu milovníci pilíšskych slovenských ľudových piesní nielen z obce a širokého okolia, ale aj zo vzdialenejšej Šáre (Dabas-Sári).

Pri príležitosti 30. výročia vydania zbierky miestnych slovenských ľudových piesní Zahučali hory sa tu uskutočnila prezentácia CD-platne speváckej zložky Folklórneho súboru Pilíš a Pilíšskeho tria. Nosič obsahuje 34 piesní vybraných z obsiahlej zbierky básnika a publicistu Gregora Papučka, v ktorej je znotovaných 316 piesní. Sála strediska sa zaplnila do posledného miesta. Na prezentácii sa zúčastnil aj autor spomínanej zbierky, ktorý sedel za jedným stolom s dvoma svojimi niekdajšími informátormi, 82-ročným Rudolfom Glückom a 90-ročným Jozefom Majničom. Pôvodne ich bolo 21, dnes žijú už len dvaja. Podujatie poctili svojou prítomnosťou aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a miestny starosta József Lendvai.

Na javisku sa v krásnych krojoch zoradili členovia Folklórneho súboru Pilíš, Pilíšske trio (Melinda Černá, Tímea Galdová a vedúci súboru Levente Galda) a kapela Kóborzengő, na pravej strane sedela v pilíšskom kroji narátorka, riaditeľka Slovenského osvetového centra CSS Katarína Királyová, vnučka Štefana Királya, jedného z bývalých informátorov G. Papučka. Levente Galda srdečne privítal všetkých prítomných a po krátkom predstavení spevákov a cieľa ich koncertu odovzdal slovo Jánovi Fuzikovi. Predseda CSS si po úvodnom pozdrave zaspomínal na časy, keď robil začiatočné kroky na národnostnom poli. Už vtedy si všimol aktivity Gregora Papučka, ktorý v tom čase ešte len zbieral bohatý piesňový materiál budúcej zbierky Zahučali hory. Projekt sa vydaril a knižka v peknom vydaní uzrela svetlo sveta. Sú v nej zvečnení aj informátori. Pozrieť si ich fotografie a začítať sa do príbehov z ich života je vzrušujúci pohľad do niekdajšieho spôsobu života obyvateľov tejto obce. Predseda CSS zaželal všetkým prítomným krásny zážitok a začal sa veľkolepý koncert.

Narátorka zaspievala presmutnú starodávnu baladu z tureckej doby Seďel vazeň, seďel, seďemďesát ňeďél… Vzápätí uviedla, že zvláštnosťou pilíšskych Slovákov je aj skutočnosť, že si zachovali množstvo starodávnych balád. V oslavovanej knižke ich je 40. Speváci s modravou knihou v rukách prekvapili obecenstvo presmutnou baladou Špidóňe, Špidóňe, zahrádka zelená… Spievali viachlasne a tak dojímavo, až človeku naskakovali po tele zimomriavky. Od narátorky sa obecenstvo dozvedelo veľa zaujímavostí o pilíšskych piesňach: o čom spievajú častejsie a o čom zriedkavejšie, alebo že pieseň Stavaju kresári murárom lešeňí… je málo známa aj v Pilíši, inde v Maďarsku ju Slováci vôbec nepoznajú.

Potom Viliam Gajan, zberateľ všetkého čo sa týka Mlynkov, premietol dobové fotografie Mlynčanov, aktérov zašlých čias, napr. aj tých, keď sa po vojne vysťahovalo 153 ľudí na Slovensko. Vzápätí odznela srdcervúca pieseň Tam v tem našém hájku krásňe je, / tam ďe voda hučí v doliňe… Zbohom ostaň oťec, matka, sestra, brat, / zbohom ostaň mój najmilší kamarád! / Já ťa zaňehávám, vác sa ňevráťím, / a k domovu lásku ňikdáj ňestraťím. Ňou sa toho času lúčili odchádzajúci. Ja len dodám, že oni si takto našli cestu k sebe, zachránili si budúce pokolenia od úplnej straty jazyka a svojej identity. Čiže: niečo za niečo.

Potom nasledovali zbojnícke, pijanské, regrútske (verbovačky) a vojenské piesne. Predseda zboru zaspieval Nastalo nám rozlúčeňí…, dvaja zaspievali Keď nás odbírali g vojenskému stavu…, a zbor rezko, po vojensky, zaspieval pochodovú pieseň Rúžemberská kasárenka. Človek takmer dostal chuť zverbovať sa.

Nakoniec zostali ľúbostné piesne, tie sú najpočetnejšie. V zbierke ich je 93. Katarína Királyová ich pekne uviedla. Povedala, že najstaršie ľudové piesne boli magicko-rituálne, je pre ne charakteristický malý tónový rozsah a nerozvinutá forma, avšak tie mlynské, aj keď sa miestami stretávame aj s magickými prvkami, už charakterizuje mimoriadne rozvinutý viachlas, tvorený variabilným spôsobom na základe zdedenej tradície. Speváci súboru Pilíš to hneď aj dokázali prekrásnymi viachlasnými piesňami (Žalo ďifča, žalo trávu, Éj jačmeň, jačmeň, Lúčeňí, lúčeňí, Stójí hruška v poli), a ak by to nebolo dosť presvedčivé, štafetu prevzalo známe Pilíšske trio a zaspievalo záverečnú pieseň programu Tichá noc, tmavá noc krásna je. Potlesk obecenstva bol úprimným a zaslúženým prejavom uznania.

Nakoniec Katarína Királyová pozvala na javisko autora jubilujúcej 30- ročnej zbierky Zahučali hory, autora týchto riadkov, aby sa prihovoril prítomným. Nuž, človek v rozpakoch ťažko povie všetko a správne, keď má byť zároveň aj stručný. Čo som nepovedal tam, aspoň dopíšem tu. Mal som jedného informátora, ktorý vedel veľa pesničiek a ochotne mi spieval, keď sme sa stretli. Predstavil sa mi ako Štefan Kráľ. Bol som, prirodzene, hrdý, veď kto už stretol v živote takého zberateľa ľudových piesní, ktorému spieval slovenské pesničky sám Štefan Kráľ?! Aj keď nešlo o kráľa Uhorska, mne bol on kráľom našich prekrásnych ľudových pesničiek! Ja som mal 15 takých kráľov a 6 kráľovien. Žiaľ, nedopatrením sa stalo, že z nich dvaja (Mariša Jánska a Ľudovít Pavleňák) nie sú v knižke predstavení textom a fotografiou. Čiže spolu 21 znalcov pilíšskych pesničiek mi naspievalo 329 piesní a variantov. Bolo to náročné. Bol som vojak z povolania, chodil som do Mlynkov s magnetofónom až z Vacova, keď som mal voľný čas, najčastejšie koncom týždňa. Raz k jednému, raz k druhému, občas nás bolo aj 5-6. Ale všetky naše stretnutia boli veselé, vždy sme si spievali. Potom som zo zvukového záznamu zapísal texty. Hudobne som dal materiál spracovať známemu vynikajúcemu odborníkovi Tiborovi Bogányimu. Tak sa v Budapešti, vo Vydavateľstve učebníc, zrodila kniha, ktorú vnímam ako svoju záhradku posiatu semienkami písmen a nôt. A hľa, táto záhradka vďaka Leventovi Galdovi, Kataríne Királyovej, členom Folklórneho súboru Pilíš a Pilíšskeho tria, ako aj všetkým účinkujúcim na tomto koncerte, vydala bohatú úrodu, zakvitla prekrásnymi zrelými kvetmi vo forme piesní! Škoda, že 19 mojich vzácnych informátorov už nemohlo byť očitým svedkom tejto nádhery. Chvalabohu, dvaja z nich sú ešte medzi nami v dobrom zdraví: sú to Jožko Majnič a Rudo Glück. Kiež by sa aj tí ostatní dozvedeli, čo my tu všetci na vlastné oči vidíme, že naša spoločná práca nebola zbytočná a zbierka Zahučali hory je v dobrých rukách. Naše prekrásne pesničky žijú a - ako sa tak pozerám na vďačné obecenstvo - robia ľudom radosť.

Úprimná vďaka tým, ktorí z nej tak nádherne spievali, aj tým, ktorí ich spev s nadšením a vďakou počúvali. Prekvapenie prišlo na konci. K. Királyová povedala: „Aj viachlasnú pilíšsku hymnu preložil do slovenčiny Gregor Papuček, zaspievajme si ju!” Všetci v sále vstali a dali sa do spevu. Bola to dôstojná bodka na konci skvelého programu. Bol som odrazu hrdý na svoju dedinu, uvedomil som si, že skutočne som v stredisku pilíšskych Slovákov.

Gregor Papuček

(Forrás: http://www.luno.hu/content/view/13099/1/)